Ja by som si ťa aj za ženu vzal...

Autor: Veronika Ďuranová | 17.2.2007 o 14:24 | Karma článku: 8,54 | Prečítané:  2175x

Pamätáte si, keď vás požiadali o ruku? A viete si predstaviť, že by vás o ňu žiadali každý deň?

Nenávidím zvuk budíka. Je šesť hodín ráno, ja ho už len automaticky vypnem, aby som nemusela počúvať večné pišťanie.  Cítim sa ako zbitý pes, bolí ma asi každý sval tela, dokonca aj tie, o ktorých som doteraz nevedela, že existujú. Dobrosrdeční rušňovodiči si myslia, že ľuďom stačia štyri hodiny spánku, keď o druhej vytrubujú ako šialení. Aj to je jedna z nevýhod bývania pri železnici. Ranné vstávanie sa za osemnásť rokov môjho života stalo rutinou. Táto prebieha bez pričinenia môjho ešte spiaceho mozgu. Ponaťahovať sa v posteli, poslepiačky prísť do kuchyne, postaviť vodu na kávu. A čakať. Čakať na nápoj, ktorý vleje milovaný kofeín do mojich údov.   Pri pohľade do kalendára zisťujem, že je 6.február, meniny má Dorota. Premýšľajúc nad dnešným meninovým oslávencom smerujem do kúpeľne, aby som si umyla zuby a ušľachtila sa na tvora, hodného označenia „človek“. Žiadnu Dorotu osobne nepoznám, nemám komu blahoželať.

Postavím sa pred šatník. Tak ako aj 5. a 4. februára, ani dnes si nemám čo obliecť. Nie že by som bola na tom tak zle, že nemám dostatok šatstva! Som proste len typická žena, ktorá sa ani za svet nevie rozhodnúť.  Problém riešim metódou náhodného výberu. Načiahnutím sa so zavretými očami do skrine. Vyhrali rifle a fialový sveter. Rýchlosťou blesku nahádžem učebnice do tašky, obujem topánky, vezmem do ruky kabát. Dvere od bytu len pribuchnem a obliekam sa cestou po schodoch.  

Vzduch vonku už začína voňať jarou. Sneh tento rok ani poriadne nenapadol, preto nadobúda sídlisko len odtiene šedej a hnedej, miestami fľaky starej zelene. Cestou do školy sa ako každé ráno zastavím v potravinách, aby som si kúpila desiatu.  „Dobrý deň!“ Slušne pozdravím predavačky, ženy pracujúce v tomto obchode od môjho útleho detstva. Cez ľavú ruku prevesím košík a venujem pozornosť dnešnej ponuke pečiva. „Ty si Veronika, že?“ prihovorí sa mi Peter. Chlapec, ktorého stretávam takmer každý deň. Väčšinou chodí v sprievode staršej dámy, jeho babičky, no dnes je sám. Je mentálne postihnutý, ale priateľský. Jediným problémom je, že už vopred viem, v akom duchu sa bude niesť náš rozhovor. Ten istý dialóg vedieme každý jeden deň. Usmejem sa. „Áno, dobre si ma pamätáš, Peter.“ Peter na mňa upiera svoje veľké modré oči, plné očakávania: „Hmmm, aká si dnes pekná!“ Naberám rožky do igelitového vrecka a popri tom odpovedám: „Ďakujem,Peťko! Si milý!“ Neviem, či som ho touto reakciou priviedla do rozpakov, v každom prípade začne klopiť zrak. „A frajera máš?“ „Áno, priateľa mám.“ „To je škoda! Lebo ja by som si ťa aj za ženu zobral! Ja frajerku nemám. Babka hovorí, že to nevadí. Lebo ja sa modlím. A to je najdôležitejšie, že?“ Úprimná odpoveď by teraz asi nebola na mieste, lebo ja nepatrím k zástancom teórie, že žiť začíname až po smrti. Staranie sa o posmrtný život je dôležité, len to neoznačujem za najdôležitejšie na svete. „Áno. Tvoja babička je veľmi múdra, Peťo. Určite má pravdu!“ Peter sa usmeje, zjavne potešený mojou odpoveďou. „A do kostola chodíš? Lebo si pekná! A keby nemáš frajera, ja by som si ťa aj za ženu zobral!“ Nervózne pozriem na hodinky. „Áno, chodím do kostola, len nie práve každú nedeľu. Rada som sa s tebou porozprávala, Peter. Teraz už ale musím ísť. Ponáhľam sa do školy.“ „ Hej? Ja už nechodím do školy. A kam chodíš do školy?Páči sa ti v škole?“ Vzdychnem, ale vytrvalo odpovedám ďalej. „Chodím na gymnázium. Neviem, či sa mi tam až tak páči, ale nemôžem to porovnávať s inou školou, takže asi hej. V každom prípade tento rok končím,tak už dáko vydržím.“ Mám pocit, že chudák Peťo vôbec nechápe, čo tým chcem povedať. „A Veronika, ty si mala meniny, že?“ Ani nečaká na odpoveď a už mi podáva ruku: „ Všetko najlepšie! A modli sa! A keď nebudeš mať frajera, tak povedz! Lebo ja by som si ťa aj za ženu zobral!“ Teraz už naozaj neviem, čo mám povedať a tak len nezmyselne kokcem: „Ah,naozaj ďakujem! Si milý! Ale teraz už vážne musím ísť do školy.“ Kývnem hlavou a poberiem sa k pokladni zaplatiť za svoje dva rožky.

 Neviem prečo, ale cítim sa dosť nepríjemne. A tak by sa asi dievča ,ktoré žiadajú o ruku každý deň cítiť nemalo. Toto sú situácie, ktorých zvládanie ma v škole neučili. Rýchlo vybieham z obchodu, lebo už naozaj meškám.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kaliňák ukázal jednu faktúru za Kiskov let, ostatné najskôr neexistujú

Ministerstvo vnútra ukázalo podrobnosti letov, v rámci nich jedinú faktúru, o ktorej existencii sa už aj tak vedelo.

KOMENTÁRE

Kiskova cena za rodinu sa dá vyčísliť na lety

Čo ak sa na celú vec pozrieme ako na problém zosúlaďovania práce s rodinou.


Už ste čítali?